Z deníku bosorky č. 8 – Dobrá rana do hlavy je lepšia, než zlý psychológ

Ako mladé dievča, už je to za nami,... som športovala rada, často, poctivo a intenzívne. Najradšej som mala loptové hry – volejbal, futbal, ping pong a basketbal. 

Basket som hrala až do doby, kedy začalo byť efektívnejšie súpera podbehnúť než obehnúť a kedy bolo už každému jasné, že viac naozaj nevyrastiem.

V poslednej dobe ma chytá akási nostalgia po starých časoch a už niekoľkokrát som si pred synom povzdychla, že by som si to rada ešte aspoň raz skúsila – hodiť si na kôš a prebehnúť sa po telocvični. A ako to už v našom živote chodí, zázraky sa dejú a hoci je to neuveriteľné, nedávno mi môj syn so svojimi kamarátmi tento nostalgický sen splnil!!!

Syn šiel na tréning a pozval aj mňa. Ono to ani nebol oficiálny tréning, skôr také veselé nedeľné kamarátske basketbalové stretnutie, ktorého hlavným cieľom je vyvolať u športujúcich poriadny smäd a objektívny dôvod pre návštevu pohostinstva. Iste uznáte, že takéto ponuky sa neodmietajú a tak som sa pekne športovo vymódila a išla si zahádzať. Na rozdiel od ostatných som si v telocvični neodložila batoh, ale kabelku a postupne odkladala aj iné propriety, ako sú prstienky, hodinky či náramok . Škoda len, že sa moje nalakované nechty nedali odložiť  a na dlhé náušnice som úplne zabudla. Lenže mne to bolo v tej chvíli jedno. Užívala som si vôňu potu a cítila sa ako mladica. Driblovať som nezabudla, dvojtaktom do koša som párkrát trafila, ale napríklad hodiť kôš zo šestky, to bol neprekonateľný problém. Je to zvláštne. V hlave je to niekde zazálohované, ale telo ako keby osprostelo. Už som sa chcela poďakovať a rozlúčiť, keď sa partia rozhodla, že sa bude hrať a že ani ja nesmiem chýbať. Odjakživa som bola tímový hráč, ktorý nepokazí žiadnu srandu a tak som hrala a keby len to! V zápale boja som akosi nezaregistrovala prihrávku od syna a dostala som takú šupu do hlavy, že sa zem zatriasla a hlava vysadila z nosiča. Keď sa mi mozog vrátil na svoje miesto, spočítala som si zuby, násilím otvorila ľavé oko, otrela z lopty vrstvu môjho fajnového make upu a pokračovala hrdinsky ďalej, až do konca. A ako to nakoniec dopadlo?

Povedala by som, že to dopadlo celkom dobre. Prežila som. Zaujímavé ale bolo, že už v priebehu môjho stúpania do 3. poschodia som si všimla, že mám na nohách svaly, o ktorých existencii som nemala ani tušenia. Niektoré sa mi tak podivne chveli a tie, okolo pravého kolena, mi tesne pred cieľom úplne vypovedali službu vrátane toho kolena.  Ale bola som konečne doma! Postupom večera som svoje poznávanie nepoznaného ďalej rozširovala o ďalšie a ďalšie oblasti a nestíhala sa čudovať, čo všetko môže človeka na tele bolieť. Pravdu majú tí, čo tvrdia, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie a nasledujúca noc bola toho dôkazom.  Ako na potvoru som si svojím športovým výkonom prebudila v tele asi všetky systémy a to určite  preto, aby som zistila, že moja toaleta je príliš nízka, moja posteľ príliš tvrdá, vankúš nepoužiteľný, perina tenká a noc nekonečná. A tak som sa vôbec nečudovala, že ma ráno v zrkadle pozdravil akýsi bezfarebný, rozstrapatený zombík, ktorý chytil taký záchvat smiechu, že si o mne susedia museli myslieť svoje. Rýchlosť môjho pohybu ma doviedla k rozhodnutiu vziať si na druhý deň dovolenku. Pár nasledujúcich dní som sa po byte  pohybovala ako tuleň na Sahare a všetky moje kĺby, vrátane ramenných, vydávali na mňa rôzne disharmonické zvuky. V hlave mi hučalo a v krčnej chrbtici pri pootočení hlavy lúpalo, ale žila som a hoci je to zdravým rozumom nepochopiteľné, bola som akási euforicky šťastná!

No a aké z toho plynie poučenie? Zistila som, že dobrá šupa do hlavy je lepšia, ako zlý psychológ a že o chrám svojej duše sa musíme starať s láskou a nepretržite. Že je treba ho občas aj poriadne upratať a niekedy aj niečím pretiahnuť.  V mojom prípade som už dávno mala dostať  palicou, ale odpúšťam si, poučím sa, rozhodla som sa a nevzdám to! S nordic paličkami chodím von celkom pravidelne, kúpila som si bicykel a je najvyšší čas si na ňom aj pojazdiť.  No a teraz sa dáko doplazím na hodinu orientálnych tancov, ktoré sú úžasné tým, že ich netancujú iba chudé baby, ale môžeme aj my, krásne!